Suzanka

...Bola to hra...Neviem prečo,no ja sa tak rada hrávam..Možno to mám ešte z čias keď som bola maličká a s bračekom som sa pravidelne mlátila..Či už zo srandy,alebo kvoli niečomu inému nepodstatnému..Už som vyrástla a braček tiež,ten má teraz iné starosti,preto sa so mnou už nehráva..A možno je to práve preto,že zistil,že už aj ja som väčšia a staršia a už ma len tak ľahko neprišľapne,nevykrúti ruku..skrátka že ma tak ľahko nepremôže ako to bývalo kedysi keď mu stačilo podkopnúť mi malú nožičku a potom to už išlo samé....

Asi je to zvláštne,ale tieto detské doťahovačky a bitky mi občas strašne chýbajú...Potrebujem sa na niečom/niekom vybúriť a vybiť si energiu....a keď sa so mnou začneš byť,som rada a nebojím sa,lebo viem že ty by si mi neublížil a nepustil ma keď už som na ceste spadnúť...Jasné..malé nehody sa stávajú ale ja s nimi musím počítať,keď už som si vymyslela takú hru...aj s nimi počítam...Preto sa toľko nemusíš strachovať,keď ti občas upadnem alebo ma udrieš silnejšie než si mal vpláne...Mne to nikdy nevadí...lebo sa vieš ovládať...Zato ja sa do toho niekedy dostanem až tak že sa prestávam kontrolovať...Prepáč za všetky tie údery...Neplánovala som ich  také bolestivé...

Ale o mňa...,o mňa sa báť nemusíš..aj keď sa mi niečo malé stane,hneď je to preč,lebo viem že je to len hra....