Suzanka

..Dnes som bola vziatá na jedno z najsmutnejších miest na svete...Na miesto kde končí život a zároveň sa začína nový...Bola som na cintoríne...Najprv som nevedela kam idem..až nakoniec som s mojim najdrahším prechadzala tisíckami svetielok...Bolo to niečo úžasne(aj keď je smutné že to takto vravím..)..ale..všade naokolo tma,len malinké blikajúce svetielka plápolali po celom kopci..."akoby každé svetielko bolo za jednu dušu" Prechádzali sme mnohými hrobmi...Veľké,malé, s bohato obloženými náhrobnými kameňmi a mramorom až po čisto hlinené so železnými krížami..Od žiarivo rozsvietených po zabudnuté bez jediného svetielka či kvietka...Od niekoľko rokov starých až po čerstvo zakopané...Mohli sme vidieť aké veľké rozdiely tam boli medzi mŕtvymi..Boli tam hroby ktorých "obyvatelia" mali cez 90 rokov až po malé detičky,ktoré osud o život pripravil už v ôsmych rôčikoch....Osudy týchto ľudí sa nedalo vyčítať z ich náhrobného kameňa ale celé to bolo také zvláštne deprimujúce.. Človek si málokedy takéto veci uvedomuje,čo ja dnes..Hlavne cez rok keď si plno ľudí ani čas nenájde nato aby toho svojho nebohého príbuzneho navštívil...až v tento deň..jediný v roku to na všetkých tak dolahne..keď vidí kopu iných,ktorí tam prišli za tým istým účelom ako aj ostatní... Ku koncu sme prišli k tomu hlavnému pamätníku,či pomníku,pri ktorom býva najviac sviečok..tam kde dávajú ľudia sviečky za všetkých zosnulých..nie len za svojich blížnych...Zapálili sme tam aj my jednu a potom sme sa zahľadeli do tej kopy žiariacich svetiel...Ich plamienky sa prudko kývali vo vetre tak,ako fúkal...pripadalo mi to akoby každá sviečka mala svoju dušičku,ktorá ňou kývala v rytme vetra...K tomu všetkému tam hrala taká mistická hudba,čiže to celé malo ešte taký zvláštny nádych..Mala som z toho celého taký neopísateľný pocit....Hľadela som na ľudí okolo seba...Každý tam bol iný...Vysmiate partičky,ktoré aj napriek tomu posvätnému miestu sa neudržali pojašeným emóciam,zamysléné manželské páry,detičky ktoré sa tešili z toľkého množstva svetielok..Bola tam aj jedna mladá mamička..držala v náručí malé dieťatko a po lícach jej stekali slzy..Bola tam sama....Každý tam prišiel s iným osudom..každý mal za sebou niečo iné..inú epizódu života čo prežil..A bolo to pre mňa veľmi zvláštne sledovať všetky tieto tváre..asi preto,že každá z nich vyjadrovala niečo iné..nejaký iný pocit k tomu čo práve vidí... Odchádzala som z tadial s úplne zmiešanými pocitmi,ale vďačná za to,že som tam bola...Za to čo som dnes videla a cítila...