Suzanka

Často sa mi v škole stáva jedna vec...Je po zvonení a profesor dlho nechodí,ale ja sa bavím..vôbec nad tým nerozmýšľam..Až potom si uvedomím.že veď profesor nejak mešká..možno už ani nepríde...A vzápetí vtom sa objavil vo dverách..Toto sa mi posledné roky stáva furt..A tak akonáhle začnem o tom rozmýšľať,tak sa tie myšlienky snažím urýchlene hodiť za hlavu a rýchlo premýšľam o niečom inom...To preto lebo som si už akosi vsugerovala že to vždy príde profesor,lebo ja o tom rozmýšlam..;o)Hlúpe viem,ale už je to nejakvo mne.. Tak toto sa mi stáva aj v iných prípadoch..Keď je napr. niekto z mojich blízkych preč..napríklad na nejakej ceste..a ja začnem rozmýšľať nad tým čo všetko sa mu môže stať..tak vtedy si uvedomím...Že však sa mu nemôže nič stať,lebo o tom rozmýšlam...Stať by sa mu mohlo niečo jedine tak že by som na to ani len nepomyslela...Lebo inak som už akokeby na to bola pripravená,ale ak nad tým nerozmýšlam,tak ma to môženemilo prekvapiť.......Je to také celé nejaké zložité a nepochopiteľné...Aspoň z pohľadu iných..ale zbaviť sa toho už asi nezbavím.. Treaz sa však tiež neviem zbaviť nepríjemneho pocitu...Keď mam blízkho na ceste...Rozmýšlam o všetkom možnom čo sa môže stať,ako môže havarovať autobus,ktorým ide,rozmýšlam o všetkom dozadu..o všetkom čo sme prežili...Neviem prestať myslieť na to čo by som robila kebyže sa mu niečo stane.... Tentoraz však tieto strašné myšlienky neviem zahodiť tým že si poviem : "veď o tom premýšlam,nemôže sa mu stať nič"..Nech chcem ako chcem,nejde to..Tak to skúšam aspoň takto..že o tom píšem a v kútiku duše dúfam,že to pomôže...