Suzanka

aj zvieratká nám občas spôsobujú trápenie...

Nikdy by som neudrela úmyselne a úplnou silou...iba v sebeobrane. Toto sebeobrana nebola...

Niekedy na človeka padnú také bremená,že si s nimi nevie poradiť,nech si láme hlavu ako chce..Avšak načo tak skoro?Načo keď si má ešte uživať...?

A čo tak predstaviť si tento obraz...?

Stačí obyčajný nevinný pohľad a úsmev..Stačí tak málo a život nám môže skončiť v troskách... Iba ak by...

Minule som tak rozmýšľala.A predsa som nenašla odpoveď.Asi by som musela byť v konkrétnej situácii,aby som si vedela uvedomiť všetky okolnosti a následky,no teraz fakt neviem...

Pozerám na to...Je mi to také známe..Také známe. Počúvam to každý deň a predsa to nebolo o mne...

Dospelosť,keď už môžem všetko sama?Či mladosť?Všetko to,čo prežívam prvý raz.Ale na ako dlho...

Lúčenie je ťažká vec...Aj kěď nie je nadlho,každé zbohom bolí...Ale prečo?? ..Môže za to slnko..

Dúfala som,že to raz príde.Poznám ho už od malička,keď sme si ako malí stavali z kôpok sena skrýše,keď sme lozili po stromoch a kradli susedovi jablká zo sadu,alebo keď mi o kľučku z okna vytrhol môj prvý mliečny zub.Už ako malý chlapec bol veľmi pekný a tiež bol mojou prvou detskou láskou.Tajnou.A teraz tu ležím vedľa neho,v jednej posteli,iba s dekou na nahom tele a vychutnávam tie slastné pocity z dnešnej noci...